reklama

Cestou-necestou do Santiaga alebo ako prejsť 260km bez jediného otlaku....

Tento príbeh nebude vôbec o otlakoch, áno, nemala som ich, ale bolo to skôr o šťastí ako o super výbave veci, lebo som bola jediná, kto ich nemal a všetky sme brali rovnaké veci :D

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Môj/náš príbeh sa začal ešte pred samotnou cestou. Príprava na putovanie – nákup topánok, špeci ponožiek proti otlakom, leukoplastom (pre istotu), štuplov do uši (ktoré sme nevyužili), hroznového cukru, magnézia a všetkého možného, čo sme sa dočítali od rôznych „absolventov“ svätojakubskej cesty :)

Pri balení som zistila, že spacák zaberá akosi veľa miesta, a tak zo srandy mi napadlo, že ho jednoducho nevezmem, veď je horúco, že si zbalím len plachtu. Šla som sa teda spýtať zo srandy mamky, čo si o tomto mojom nápade myslí s tým, že som myslela, že ho hneď zavrhne, šak čo ak nebudeme mať miesto v ubytovni a budeme odkázané fakt na ten spacák? Mamka však prekvapila a na moju otázku, či brať spacák, keď je vonku tak horúco povedala jednoducho jedno slovo – NAČO?? :D a tak hneď bola polka ruksaku prázdna a hmotnosť sa tiež rapídne znížila. Odporúčanú maximálnu hmotnosť 10% z vlastnej váhy som aj tak zďaleka nespĺňala, tak som sa potešila každému gramu, ktorý som vyberala už zo zabaleného ruksáku a prebaľovala ho hneď niekoľkokrát. Keď ruksák vážil 6kg, tak už z neho nebolo čo vyberať, škoda, že tam ešte neboli zarátané tie 2kg vody, ktorá bola samozrejmosťou a nevyhnutnosťou zároveň. Ale veď 8kg zasa nie je až tak veľa, nie?? :)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A tak sa balenie skončilo. 

Ako sa v jednej piesni zo superstar spieva – niečo sa končí a niečo sa začína... – tak ukončením nášho balenia začína náš výlet. Prvé kroky – teda skôr stopy auta vedú na stanicu do Kysaku, odkiaľ nás vlak dopravil až do Prahy – oslava Ankinich narodenín „na úrovni“ nesmela chýbať, a tak poháriky na stopky, v nich nealko radler, koláčiky, slanáčiky, rezníky, všetko sme poctivo hneď po nasadnutí do vlaku začali vyjedať a skončili až v Prahe :D :D nečudo, že nám cesta zbehla tak rýchlo :)

 Pražské letisko trošku prerobili, tak sme si nezahrali naše obľúbené človeče...nevadí....pozeraním na tabuľky s odletmi sme zisťovali, že kvôli horúčavám posúvajú každučký let – náš nebol výnimkou a tak sme rozmýšľali, či vôbec stihneme náš objednaný autobus v Lisabone (posledný mal ísť o 23tej) – ale to už prebieham. Aj keď sme mali vyše hodiny meškanie a nestihli teda bus, tento let bol prvým v našom cestovateľskom ošiali, kde sme dostali aj nejaké jedlo, a tak so slzami radosti v očiach som si vychutnávala premučený sendvič , kolu a ešte nejaké sladké pochutinky a tešila sa z toho ako malé dieťa, ktoré dostane nejaký darček :) veď v lietadle jedia len bohatí ľudia, tak sme sa fakt cítili výnimočne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Náš autobusík teda odišiel, čo už...tak sme sa postavili do dlhého radu na taxíky a čakali na pokyn polície, ktorá usmerňovala ľudí a „nasadala“ ich do taxíkov. Po polnoci sme sa dostali k nášmu ubytku, vonku príjemných 32°C. Tak sme si šli predsa vyvetrať – veď v noci je vonku príjemný vzduch, nie?? :D Osprchovanie vypršalo po minúte – tak ako vyprší platnosť nejakého lístka :D pohrúžené do „perín“ – rozumej vycapené na posteli bez prikrytia, sme sa pokúšali menej dýchať, potiť sa a viac zatvárať oči a uši pred hlukom najrušnejšej ulice v Lisabone, a tešiť sa na príchod rána, ktoré nie a nie prísť :D Ale nakoniec predsa len prišlo :)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže sme si šetrili sily na naše putovanie, tak sme sa Lisabonom len tak prevážali busom a vystupovali na miestach, ktoré nás niečím upútali. Obedík nám ponúkol jeden černošský čašník, ktorý nám odporučil „zmenšené“ porcie za lepšiu cenu, zabudol nás pritom upozorniť, že pivko, ktoré sme si k tomu objednali bolo drahšie ako samotné jedlo :D ale v tom teple padlo vhod.

Poobedie sme ešte doplnili o kofeín v jednej milej kaviarni, z ktorej čašníčka vyháňala holuba. Ak ste nepili ešte kávu s kôrou z citrónu, stojí to za ochutnanie.

Lisabonské letisko nám neponúkalo žiadne človeče, ba dokonca skoro ani miesto na státie :D čo naznačovalo ďalšie meškajúce lietadlá. Do Porta to ale nebola dlhá cesta, tak to chvíľkové meškanie nám nevadilo. Na ubytko sme došli tesne pred polnocou, čo bolo naším novým zvykom. Izba ponúkala dve manželské postele, ktoré boli skoro menšie ako normálna posteľ a keďže sme boli tri, tak sme im tam trošku preorganizovali izbu a spravili si tzv. letisko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po prebdenej ďalšej teplej noci sme vyštartovali k začiatku našej cesty – Katedrále v Porte.

Cestou sme sa zastavili na raňajky v jednej pekárničke, kde predávali báječne pečivo – chlebík s klobáskou, slaninkou a kadečím – bol fakt geniálny, vychutnali sme si ho pred katedrálou, počas čakania na jej otvorenie. Hneď o 9tej sme si šli kúpiť Credencial (preukaz pútnika) – na ktorý som sa veľmi tešila, zbierať pečiatky z miest, kde budeme jesť, spať, len tak okoloputovať je také pookrianie mojej detskej časti ja :D Prvá pečiatka z katedrály už tam bola a tak sme mohli konečne vyraziť na našu púť.

Hneď sme zbadali niekoľko žltých šípiek a súdiac podľa ramena rieky a výberu našej cesty portugalským pobrežím, sme sa vybrali tou najľavejšou. Samozrejme že nebola tá správna. A tak, keď sme zišli strmák dolu, zistili sme, že sa máme vrátiť späť hore :D prvé prevýšenie nenechalo na seba dlho čakať a hneď sme sa aj trošku zapotili :) odvtedy sme si dávali dobrý pozor na značky a našli sme aj tú našu – Camino portugues da costa – o tento nápis bola naša šípka rozšírená a tak sme sa vedeli celkom dobre orientovať.

Prvý deň sme vlastne prešli peši len celé Porto, viac sme toho nestihli a po 16 km sme si začali hľadať Albergue (ubytko pre pútnikov), avšak dosť neúspešne a tak sme skončili pri letisku v mestečku Maia v nejakom hostelíku, kde sme si znovu preorganizovali izbu, keďže posledná, ktorá bola k dispozícii, sa zasa skladala z 2 manželských :D Vecičky sme si poctivo vyprali a dali sušiť do sprchy. Na večeru sme boli v jednej miestnej krčmičke, ale nejako nás hlad až tak nezastihol a tak sme si vystačili s tanierom plným hranoliek pre všetky 3 a pivkom (super bock – veľmi chutné pivko!!!) .

Budíček nám zazvonil o 5tej ráno, keďže sme už nechceli putovať po najväčšom slnku, pred 6ou sme už poctivo kráčali. Ráno ani živej duše. Nečudo, veď bola nedeľa, každý ešte dospával sníček. Teda, skoro každý. Zrazu nám cestičku skrížil psíček (nebol malý, ale aby ste sa hneď nevyľakali). Pulz a adrenalín robili svoje a srdce bilo ako šialené. Rozmýšľať, čo robiť bolo treba rýchlo a zbesilo. Ploty vysoké, nedalo sa k nikomu ísť na návštevu, tak sme začali cúvať, že zájdeme do inej cestičky, a čuduj sa svete, v nej boli ďalší traja psi. Tak sme si to vycúvali po druhýkrát a šli späť, akoby sme sa mali vrátiť, to konečne pomohlo. Pes šiel za svojimi kamošmi, a tak nám uvoľnil našu cestu, rýchlosť sa nám trošku zvýšila a šli sme ďalej. Myslím, že od tohto rána sme si dali zvyk, pomodliť sa desiatok (ktorého si Panna pri navštívení Alžbety v živote nosila) – bolo to symbolické, keďže Mária šla chuderka tiež sama k Alžbete, pridali sme aj modlitbu s Anjelikom a už sa šlo o niečo menej so strachom (teda v to ráno minimálne). Pomedzi kukuričné polia sa javil kostolík, tak sme šli pozrieť, či v ňom strávime nedeľnú omšu, a áno, bol určený aj pre nás, tak sme si ešte dali keksíkové raňajky na schodoch pred kostolom a šli sme dnu. Čo by sme to boli za pútničky bez zážitkov – ani sme si to nemuseli povedať a keby nás jeden ujo neupozornil, tak sme skoro s celou lavicou spadli dolu – keďže bola posledná a položená na vyvýšenom mieste, tesne pred schodíkom :D

Po omši posilnené, sme kráčali ďalej. Nasledovala cesta okolo rozbiehacej dráhy lietadiel, kde sme ich videli nenormálne veľa vyštartovať :) Cestou sme si kúpili ovocie a ochotný ujo predavač nám ho aj umyl – proste milí ľudia portugalskí :) 

Našou zastávkou a konečnou putovania pre tento deň bolo mestečko Vila do Conde. V reštaurácii dokonca mali aj menu pútnika (Pilgrim menu), tak sme si pochutili na polievočke, mäsku s hranolkami a ryžou, kávičke :) Predtým ako sa nám podarilo ubytovať sme sa šli pozrieť ešte na pláž, ktorá bola veľmi blízko, trošku sme sa poprechádzali, ponamáčali si nohy a potom šli, aby sme mali v ubytovni aj miesto. A áno mali sme – našťastie (lebo sa nám to zasa tak často nestávalo, viď príbeh ďalej)...Veci sme si zhodili na posteľ a šli pozrieť mesto a znovu na pláž. Cestou z pláže sme si boli pozrieť ich domácke trhy a tam si aj pochutili na takej fajnej žemličke s prošutom a nejakým mňamkovým syrčekom. Keď sme si cestou na ubytko povedali, že sme sa tam už aklimatizovali a že sme už v tom mestečku ako doma, tak zrazu sa nám ulica zdala neznáma a mysleli sme, že sme zablúdili, ale nakoniec sme zistili, že ideme správne a pokračovali ďalej. Zážitky z tohto dňa sme si písali na krásnej teraske nášho albergu, na ktorej sme si nechali do rána vyschnúť veci (len pre pochopenie, každý deň sme si prali, ručne stručne).

Ráno sme si po ne šli, a len čo sme vkročili na terasu, zistili sme, že niečo prší – bola to nakoniec len hmla a naše veci boli ešte viac mokré ako keď sme si ich večer dali sušiť :D

Čakal nás ďalší deň, a tak sme si ich rýchlo pripli na ruksáky a šli putovať. Putovanie bolo krásne, lebo sme skoro 2 hodinky šli po promenáde okolo oceánu. Zasa sme stretli veľkého psa, našťastie sme už ale neboli samé a jedna Portugalčanka nám po portugalsky vysvetľovala, že sa ho vôbec nemusíme báť, že on nám nič neurobí, mali sme sa ku komu pridať cestou a tak sme sa mu pekne krásne vyhli :D

Videli sme na pobreží ako sa sušia riasy, cítili vôňu rasce. Nasledoval prechod po drevenom móle.

Potom sme už pomaličky strácali síl a začali hľadať ubytko. Avšak na tejto relatívne novej ceste ich až tak veľa nie je a všetky, ktoré sme obchádzali už boli obsadené. Tak sme sa šli aspoň najesť. Pilgrim menu bolo také obrovské, že sme mali problém ho zjesť, ale nakoniec sa nám to podarilo, keďže sme potrebovali ešte veľa síl na ďalšie putovanie, nevedno koľko km a ako dlho. V ten deň sme boli nútené sa nakoniec ubytovať v hoteli. Terezke, ktorá mala najviac otlakov sa ušla „nemocničná posteľ“ (plecháč ako z nemocnice). Boli sme v mestečku Esposende.

Štvrtý deň putovania začínal už 5:15 – s použitím čelovky, keďže sme odchádzali po tme. Pokračovali sme v našom zvyku modlenia, a tak sme zahadzovali strach z tmy a neznáma. V ešte len otvárajúcich sa potravinách na nás mávala teta nech ideme ďalej. Tak sme si šli kúpiť nejaké pečivko, že si dáme so šunkou, možno syrčekom a ona sa ponúkla a spravila nám žemle – s láskou – boli fakt veľmi chutné. Putovanie pokračovalo krásnou prírodou lesom až ku kostolu, v ktorom boli pre pútnikov pripravené keksíky. Na týchto miestach bolo vidieť, akí dobrosrdeční sú niektorí ľudia a boli sme za tých ľudí veľmi vďačné. Stretol nás cestou aj jeden ujo, ktorí v tieto dni stretával len samých učiteľov – nečudo, veď kedy inokedy môžu ísť učitelia na dovolenky, ak nie v lete?? :) Tesne pred ukončením našej tohodňovej púte sme stretli dobrovoľníkov, ktorí nás obdarili úsmevom, milým slovom a k tomu aj šípkou, ktorú sme si mohli pripnúť, povedali nám, že sme už blízko ubytka, čím nás ešte viac potešili....

Ubytko som objednávala mailom, avšak nepotvrdili mi ho. To nevadilo portugalsky hovoriacemu ujovi, ktorý nám vysvetľoval v portugalčine, že nech sme kľudné, že určite budeme mať miesto. Potom nám to preložil vďaka google translate do angličtiny a my sme tam kľudne čakali, kým ubytoval za nami prichádzajúcich pútnikov a zaplnil celý albergue. Na naše prekvapenie sme v ten deň v tom obrovskom albergu, kde ľudia už pomaly spali aj na chodbách, mali vlastnú izbu, ešte raz opakujem vlastnú :D to bolo až neuveriteľné, ale bolo to tak.

Krátka prechádzka týmto krásnym miestom Viana do Castelo nás zaviedla na večeru do reštiky jachtárského klubu, kde sme si dali sendvič s darmi mora :) tu sme prvýkrát stretli češku, čiže niekoho blízkeho našej reči.

Ďalší deň začínal tiež skorým ranným putovaním, čelovkou, vidinou oddychového dňa, keďže sme si naplánovali prejsť menej kilometrov. Ale ako sa hovorí, človek mieni, Pán Boh mení, tak prevýšenia, žiadne ubytko nám tieto naše plániky trošku nabúrali. V jednom albergu dokonca neboli pútnici, ale bol využívaný na prenájom rodinkám – tam sme zazvonili nevediac, že tam niekto býva v podnájme a psík z poschodia na schodoch drgol do Anky tak, že jej na cestu vypadli okuliare aj ruženček – akoby to nestačilo, chvíľku na to jej po okuliaroch prešlo auto – viď foto.

V surferskom obchode ponúkali ubytko, avšak nie pre pútnikov, ale poradili nám, že to už máme len takú hodinku, no po slnku to boli skoro dve. Ale dostali sme sa tam. Bol to prvý taký starší albergue v meste Caminho, kde bolo kopec postelí, jedno wecko, spoločné sprchy, ale aj to patrí k zážitkom, tak sme to takto brali. Za odmenu, po neoddychovom dni sme mali poriadny stredne prepečený alebo stredne krvavý steak – úplne úžasný. 

Náš ďalší deň smeroval do mesta Valenca, ubytko - predražený hotel, ktorý mal byť aj pre pútnikov, ale zjavne len na reklame, jedlo pripravené bez lásky :/ Bol to ťažký deň, tak sme čakali na ďalší, ktorý začínal v šľapajak toho predchádzajúceho – veľká tma=veľký strach=2 ružence=rýchly krok.

Východom slnka sa však ten deň zmenil na krásny, vstúpili sme do mesta Valenca, ktoré bolo celé obklopené veľkolepými hradbami. Pár krokov za mestom sme si robili fotku na medzníku – boli sme v dvoch štátoch naraz – Portugalsko a Španielsko, tak sme sa rozlúčili s Portugalskom a privítalo nás Španielsko v meste Tui. Začali sme stretávať novú partiu pútnikov, kávičku sme si vychutnávali vo dvore nejakých španielov, bolo to tam také domácke, milé prostredie, teta španielka zabíjala pri vedľajšom stole s mucholapkou sršňa – no proste zážitok :D V ten deň sme tak ako deň predtým prešli 28km, čo bolo trošku viac ako sme plánovali, ale ubytko, ktoré sme za to dostali bolo skvelé. Bolo tam kopec ďalších posteli, ale každá sa dala zatiahnúť a ponúkala tak súkromie. Na obedovečeru sme si boli dať pilgrim menu v meste Porriňo – dostali sme dokonca aj predjedlo a dezert – parádička.

Ďalšie ráno – ak sa to dá už nazvať ránom bolo tiež tmavé, ponúkajúce možnosť zasa sa pomodliť 2 ružence – tentokrát sme si to tak podelili – že jeden bol na ochranu a druhý ďakovný, že sme prežili predošlý deň ;) Pomaly, ale isto sme sa presunuli rôznymi prevýšeniami až do mestečka Arcade, kde sme mali znovu celkom fajn albergue a spoznali sa s novými pútnikmi- španielmi, o ktorých sme si mysleli, že sú Portugalci, keďže jeden mal portugalské tričko :D

Prvý skutočne oddychový deň bol tento nadchádzajúci, na ktorý sme si naplánovali len 10km J a aj sme ich dodržali. Raňajky sme mali po skoro 3 hodinách putovania už spojené s kávovou prestávkou, a keď sme vyšli z reštiky, zistili sme, že sme už vlastne skoro pri ubytku – bolo to milé prekvapenie, ale keďže sme nechceli až taký oddychový deň, tak sme si ešte vystáli radšej radu v oficiálnom albergu a až keď sme po dvoch hodinách zistili, že už tesne pred nami ubytovali posledných, tak sme sa ponáhľali do nášho rezervovaného v nádeji, že nám ešte nezrušili rezerváciu, veď načo ísť hneď do rezerovaného a tak si uľahčiť život?? :D

To, že niektorí ľudia fakt robia to, čo ich baví a je to na nich vidieť – tak o tom sme sa presvedčili, keď sme šli do reštiky na našu typickú obedovečeru – milá čašníčka, ktorá na častiach svojho tela nám ukazovala, čo ktoré jedlo znamená :D chodila sa nás pýtať, či je všetko v poriadku, či máme všetko, čo sme chceli – proste pecková a také bolo aj jedlo – morské príšerky všakovakého druhu, každá sme si objednali niečo iné a menili, ochutnávali, a keď nasledoval dezert, už sama vedela, že chceme každá iný a tak nám aj takto priniesla J proste čašníčka s veľkým Č :)

Z Pontevedry smerovali naše kroky do Caldas de Reis. Cesta šla cez mesto, les, vinice – bolo pod mrakom, tak sa nám dobre kráčalo. Bol to náš 10.deň putovania a už sme sa pomaličky blížili k cieľu našej cesty, na týchto posledných 100km boli z času na čas spravené také odpočívadla pre pútnikov, ktoré ponúkali okrem automatov na kávu a občerstvenie aj wecko a sprchu, výborný nápad. Ubytko nás zasa prekvapilo vlastnou izbou – bolo také menšie, v rodinnom dome, blízko mesta. Prvýkrát sme hrali hry, to sa nám ešte nestalo, nemali sme nejako čas sa nudiť – mali tam nejaké možno typické španielske hry, tak sme si k ním vymysleli vlastné pravidla a hrali podľa nich – len ja s Ankou, lebo Terezka už je na také veľká :D ona si našla gitaru a zatiaľ si trošku zahrala. Kuchyňu mali otvárať až o pol7, tak sme čakali a vypĺňali si nejako čas, potom sme si dali teplé sendviče, keďže iné nerobili a boli radi, že sa nám naplnili brušká a mohli sme ísť spať :D

Po dlhej dobe sme si posunuli budík a šli až keď už bol vonku náznak svetla, naše kroky smerovali do mesta Padrón, teda tesne pred neho. Šli sme dlho a dlho a cieľ bol v nedohľadne, stále častejšie pauzy, horúčava dňa, ale nakoniec nás šípky nasmerovali k nášmu albergu. Človek by si myslel, že po našich skúsenostiach so psami sa už nebudeme vôbec báť, ale pravda bola iná, vyskočila som hore na múrik a čakala, či si niekto všimne, že nás ide vítať psík, ujo majiteľ si to zjavne všimol a o chvíľku sme mali prázdnu cestu a mohli sa ísť pekne krásne ubytovať. Ubytko bolo v pohodičke, po prvotnom videní sa v hangári sme sa potešili, že to nie je naše ubytko, ale že ubytko je pekné, a každá má dokonca vlastnú poschodovú posteľ, čo sa nám tiež zatiaľ ešte nestalo :) Večera bol steak – a la rebierka (keď preklad nepustí a anglicke menu Steak znamená rebierka) :D

Nastáva posledný deň putovania do cieľovej destinácie našej cesty a my sa vyberáme na našu poslednú púť. V mestečku Milladoire nám pätník oznamuje, že nás čaká posledných 6km, potešené sme skoro zrýchlili (srandujem), poslednýkrát stretli našich kamarátov španielov a pri ďalšom pätníku, ktorý ukazoval 7,5km sme im akosi prestali veriť a šli o trošku pomalšie :D nejako to asi prehodili, ale aj tak sme prišli do Santiaga niečo krátko po obede. Hneď po vojdení do Santiaga nám zatlieskal ujo sediaci pri múriku a ukazoval, aké sme super, bolo to parádne, také potešujúce. Našli sme katedrálu, od ktorej nás poslali na miesto, kde si máme vyzdvihnúť osvedčenie. Postavili sa do dlhokánskeho radu ľudí čakajúcich na certifikát o absolvovaní púte. Potom s certifikátom sme si boli spraviť fotku pred katedrálou a šli sa ubytovať a na večeru si dali Paellu s morskými príšerkami (typické španielske jedlo) ako odmenu za ukončenie púte :) Absolvovali sme ďakovnú španielsku omšu pre pútnikov a po omši sa zastavili na fiestu v španielskom štýle (teda mini koncertík pri jednej reštike).

Po dlhokánskom čase sme spali až do 8 a šli sme na výlet na koniec sveta – teda do Finisterre. Ľudia tam kedysi putovali za odpustky a pálili si tam veci, stával sa z nich nový človeki. Chceli sme to spraviť podobne aj my, ale keďže to je neekologické a zároveň sú tam požiare, tak sme symbolicky naše putovné veci len vyhodili do koša. Strávili sme tam krásny deň a pol a zbierali mušle, opaľovali sa pri severáku (teda skôr mrzli :D), videli sme vrtuľník hasiaci les v akcii (bral vodu z oceánu), tiež zážitok. Večer pri oceáne popíjali Sangriu a bolo nám fajne :) ale popravde chýbalo nám chodenie, posledné dni sme sa toho už veľa nenachodili...

Nasledoval návrat do Santiaga, kde sme ešte strávili deň a potom sme smerovali na našu poslednú zastávku – Barcelonu. Pozreli sme si preplnené mestečko, poslednýkrát dali morské špecialitky a idúc na letisko sme si uvedomovali, že bolo super, že tento výlet (púť) nebol krátky a že sme mali čas pre seba, čas na putovanie, čas uvedomiť si, že sme niekde inde a až tak sa vrátiť a že sme sa už aj tešili domov :)

Poslednou bodkou príbehu bolo cestovanie regiojetom lôžkom z Prahy domov :)

A teraz spomínať na zážitky, momenty, putovanie, ľudí, miesta, pamiatky, ....

 Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť. Žalm 84,6

Majka Glovová

Majka Glovová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  1x

učím v škôlke, mám rada deti, priateľov, dobrých ľudí :) a tých mám okolo seba našťastie veľa :) teším sa zo života :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu